Aaye

Dnes sme po skúške zaskočili na obed do jedného podniku...Vyhladovelí (niektorí z nás nejedli celý deň) sme sa tešili na teplé jedlo či chladenú kofolu. No už pri našej objednávke čašníčka (asi 45-ročná pani) trochu chaosila, čo mi prišlo divné, pretože hoc nás obsluhovala už nespočetnekrát pred tým, vždy bola milá a všetko bolo OK. No tentokrát nie...Vedľa sediacemu páru dvakrát zamenila objednávku a nakoniec do toho správneho taniera vyliala Sprite. Ba potom, mysliac si, že to nevideli im ten mokrý tanier priniesla, akoby sa nič nedialo...
O tom, že na objednané jedlo sme čakali neskutočne dlho radšej pomlčím. Veď my sme ho nakoniec aspoň dostali, zatiaľ čo René toľké šťastie nemal. A keďže sa mu to v tomto podniku nestalo prvýkrát, nemožno mu zazlievať, že ho to pobúrilo. On sa vykričal na majiteľa a ten to nechal pekne vyžrať tete čašníčke. Úbohá tetuška! Keď nám niesla účet bola celá rozklepaná a mala slzy na krajíčku. Viem, bola to jej chyba, ale bolo mi jej nesmierne ľúto. A tak keď sme zaplatili a odchádzali, povzbudivo som sa na ňu usmiala. Videla som, že jej to dobre padlo. Hoci sa to nezdá, ale niekedy i malým úsmevom dokážeme niekomu pomôcť.
Táto teta zrejme celý ten horúci deň lietala sem a tam. Možno mala i nejaké osobné problémy a tento nepríjemný incident jej na jej duševnej labilite určite nepridal... netuším...mala proste blbý deň.

Táto príhoda ma prinútila pozerať sa na povolanie čašníčky z iného uhla pohľadu. Myslím, že to nie je až tak ľahká práca a musím povedať, že by sme si týchto ľudí, denne nás obskakujúcich, mali aspoň trochu vážiť a uznať, že sa predsa len pri tejto práci dosť nadrú.